• Denisa Eckmannova

Uzdravenie vnútorného dieťaťa je cesta k trvalej slobode v živote

Čítate veľa motivačných kníh, zbierate informácie a vedomosti, pracujete na sebe spôsobom, že sa snažíte uplatňovať rady a tipy v praxi, no stále sa nepríjemné udalosti opakujú?


Možno to už niekedy až vzdávate s tým, že to nefunguje, alebo ak tak, len dočasne.


Skutočnosť je taká, že všetko funguje, len na to, aby výsledok mohol byť trvalý, je dôležité uvoľniť bokádu v hĺbke, v koreňoch príčiny vzniku terajšej situácie.


Z vlastnej skúsenosti, rovnako ako aj z práce s klientmi vnímam, že sa veci citeľne pohli tým správnym smerom vždy potom, ako sa podarilo spojiť sa s vnútorným dieťaťom vo vnútri.


Niektorí už o ňom počuli, pre niektorých je to niečo nové. No žije v každom z nás, či už o tom vieme alebo nie.


Prvé stretnutia s ním bývajú niekedy rozpačité. Kontakt môže byť zvláštny, divný, nieje mu čo povedať , s otázkou " to mu mám niečo hovoriť? A čo mu mám povedať ? " alebo je plný ľútosti a utišovania. V lepšom prípade je stretnutie radostné s pocitom spolupatričnosti, to však v prvých fázach je skôr ojedinelé.


Bez toho aby sme si to uvedomovali, je to presne ten spôsob, akým k nám (ne)prehovárali rodičia. My sa v dospelosti stávame rodičmi svojmu vnútornému dieťaťu a kým nezačneme hĺbať v modeloch, aké sme prevzali, máme k svojmu vnútornému dieťaťu - čiže k sebe - úplne rovnaký spôsob správania, ako ho mali rodičia k nám.


Sú určite aj takí, ktorí vyrástli v láske, pozornosti a plnej fyzickej, psychickej aj emočnej prítomnosti oboch rodičov, no z mojej skúsenosti je to skôr výnimočné.


Prevažujú rôzne formy emočnej neprítomnosti, psychickej oddelenosti a citovej vzdialenosti, odcudzenia sa, predovšetkým medzi partnermi - rodičmi, čo sa naďalej prenášalo do výchovy. Otcovia zvykli byť pod tlakom zo zodpovednosti, mamy uviazli v snahách o dokonalú mamu, manželku, gazdinú a tým sa mnohokrát s vnútornou nespokojnosťou v sebe upli na deti, pretože tam partner pre ne nebol. Otcovia bez správnych, pevných mužských vzorov sa snažili byť dobrou hlavou rodiny, no bez poznania čo to tá zodpovednosť je, bez uznania, bez ocenenia. Ženy zostávali nešťastné a vyčerpané, s pocitmi že sú samozrejmosť , že sú na všetko samé, bez ďakujem za to, čo robia v domácnosti a celkovo pre rodinu.


Rodičia vyrastali v móde prežívania - v uzavretosti, pretože tá doba to tak vyžadovala. Mnohí žili roky v neslobode, kedy sa všetko točilo okolo povinností. Doba našich rodičov, ako aj ich rodičov a smerom dozadu ostatných predkov si vyžadovala odpojenie sa od cítenia.


Muži kedysi bojovali na frontoch, ženy čakali na návrat mužov bez toho aby vedeli , že sa im vrátia domov. A mnoho ďalších , pre nás aj nepredstaviteľných zážitkov a ublížení, ktorým museli čeliť. Museli sa pouzatvárať. Aby necítili. Strach a bolesť. Inak by neprežili. Bolesť by ich premohla. Ako by mohol muž bojovať, keby podliehal svojím emóciám? Ako by žena mohla vydržat a byť tu aspoň pre deti, keby podľahla emóciám? Vytvorili si ochranné štíty , srdcia museli zatvrdnúť, necítiť, aby ich nezraňovala bolesť. Toto odpojenie sa od cítenia sa ďalej posúvalo z generácie na generáciu.


No dnes, aj keď sa to žiaľ nedá povedať o všetkých krajinách sveta, my tu vďakabohu máme mier. Máme všetky podmienky na to, aby sme sa mohli vrátiť k cíteniu. Pootvárať svoje srdcia v bezpečí cítenia. A presne to aj máme urobiť. Deje sa to. Cítenie sa vracia a môže z toho byť chaos, môže to byť intenzívne, nepoznané, miestami sa to môže javiť až nebezpečné, mätúce, náročné , vypäté - nevieme čo robiť. Roky sme nejako fungovali a zrazu sa dejú veci. Nehápeme prečo sa to deje, prečo sú tie emócie zrazu také silné a dejú sa situácie, ktoré ich vyťahujú na povrch vo väčšej intenzite ako kedykoľvek predtým.


Je čas liečenia vedúceho k návratu cítenia. Uzdravovanie, ktoré smeruje k čistote, pravde, láske a plnosti, vďaka čomu môže a má byť späť blízkosť a vzájomnosť.


Prvým nápomocným krokom k otvoreniu sa a tým k obnoveniu schopnosti cítiť naplno je stretnutie s vnútorným dieťaťom. Ono vo vnútri stále je a bez stretnutia s ním k sebe máme len taký vzťah, ako ho k nám mali rodičia. Prehovárame k nemu- k sebe - rovnako ako sme zvykli počúvať nie vždy ušiam lahodiace výroky. Vnútorné dieťa čaká na to, aby sme mu my sami dali to, čoho sa mu nedostalo.


Ak výchova bola kritická, bez pochvál, keď sa viac hovorilo o nedostatkoch a to dobré bolo bez povšimnutia, tento model sa prenáša aj do dospelosti vo vnímaní seba prevažne cez kritiku.


Ak mali rodičia veľa starostí, povinnosti a práca boli na prvom mieste alebo z rôznych dôvodov sa dostatočne nevenovali dieťaťu tak, ako to potrebovalo, v dospelosti nastáva problém v rozpoznávaní a napĺňaní vnútorných potrieb. To zvykne viesť k rôznym syndrómom vyhorenia, vyčerpanosti, k zdravotným problémom a k celkovej vnútornej nespokojnosti.


Stáva sa, že niekedy rodičia alebo jeden z nich neboli prítomní a dieťa vyrastalo u starkých. Vtedy je vo vnútri ticho a prázdno. Bez slov, bez spojenia aj v dospelosti.


Ak v rodine bolo veľa hádok, rozvod alebo iným spôsobom bolo narúšané bezpečné prostredie domova, rodičia sa stávali pre dieťa nepredvídateľnými. To viedlo k strachu z toho čo bude a k zvýšenej kontrole byť stále v strehu, čo v dospelosti zapríčiňuje sťaženú schopnosť uvoľniť sa a dôverovať že aj bez prehnanej kontroly bude všetko v poriadku.


Ak dieťa bolo videné len vtedy, ak niečo dokázalo, v dospelosti má človek tendenciu hnať sa stále vpred za dosahovaním cieľov, v snahe o dokonalosť a tak dokázať sebe aj druhým, že je hodný uznania, že za niečo stojí.


Je nespočetné množstvo príbehov a každý má svoje špecifiká. Nech však už podmienky boli akékoľvek, podstata zostáva rovnaká. Čo znamená, že bez toho aby sme si to uvedomovali, každý má k sebe rovnaký jazyk, akým k nemu hovorili rodičia. Do času, kým sa sám nestretne so svojím vnútorným dieťaťom a neprehovorí k nemu inak.


A dnes našťastie všetko môže byť inak. Je možné žiť v láske a naplnení. Je možné nájsť cestu k sebe. Stačí nájsť odvahu otvoriť svoju na mnoho zámkov zamknutú trinástu komnatu plnú zranení, pretože práve tam sú odpovede aj riešenia.


Môže sa to zdať byť ťažké a môže pred tým niekto pocítiť rešpekt. No či už tomu veríme alebo nie, ono sa to deje tak či tak. Všetky zraňujúce situácie, situácie, ktoré nás nahnevajú, dotknú sa nás, rozladia, rozosmutnia sú v skutočnosti presne práve tie zranenia, ktoré si pýtajú pozornosť. Pozornosť na to, aby boli uzdravené. Preto sa situácie opakujú. Preto sa dejú. A budú sa diať dovtedy, kým ich neoslobodíme z tej trinástej komnaty. Potom sa môžu uvoľniť a transformovať na prijatie, lásku a pokoj v duši. Čím viac zatvárame oči pred tým čo sa deje, neriešime to a zamätáme pod koberček v snahe nevenovať pozornosť tomu nepríjemnému, potlačiť to, vytesniť to, tým viac sa to hlási o slovo a vždy o niečo intenzívnejšie.


Čo je teda lepšie? Zažívať dookola tie isté pocity, sťažovať si - prečo sa to deje a zvalovať vinu na všetkých okolo seba, na okolnosti, na nepriazeň osudu... alebo nájsť odvahu stretnúť sa so svojim tieňom a oslobodiť uviaznuté časti seba v rôznych obdobiach svojho života na to, aby sa vrátil život do nášho tela, aby sme sa vedeli zhlboka nadýchnuť sviežeho čerstvého vzduchu a mohli sa tak zo života tešiť, cítiť a vnímať jeho chuť, krásu a žiť ho naplno s plnou dávkou energie a radosti?


Každý túži po slobode. No slobodu nám trvale nezabezpečí nič. Dočasne možno áno, dobrý prostrediek sú dovolenky, cestovanie, rôzne aktivity, pri ktorých vypíname.

No ak nechceme len samotnú slobodu, ale aj slobodne žiť a cítiť sa slobodne, vždy a všade, je potrebné začať vo vnútri. Tam je kľúč k trvalému stavu.

















162 views0 comments
  • b-facebook