• Denisa Eckmannova

Prečo sa cítime neporozumení a máme strach vyjadrovať čo v nás je?

Ako si spomínate na situácie v minulosti, obzvášť v detstve, keď ste hovorili niečo, čo ste si mysleli, čo cítite alebo to, ako vnímate veci vy - vaším pohľadom?


Stretli ste sa s prijatím a záujmom? Mohli ste sa vyjadrovať slobodne a boli ste vypočutí?


Alebo ste sa naučili uzatvoriť sa do seba, do svojej bublinky, s presvedčením, že vám aj tak nikto nerozumie, nechce vás vypočuť alebo nieje dôležité, čo hovoríte?


Žiaľ, skôr sa stretávam práve s tou druhou alternatívou.


Ľudia mi hovoria : "keď poviem čo si myslím alebo čo cítim, nikto mi nerozumie". "Som iná/ý a nikto mi nerozumie" alebo "prestal/a som hovoriť, pretože by mi aj tak nikto nerozumel alebo to nikoho nezaujíma".


Pravdou je, že každý človek je iný. Pretože každý človek je jedinečný. Má svoje jedinečné dary, talenty aj cítenie.


Tieto dary, talenty, jedinečnosť a pocity však neboli rozvíjané a prijaté okolím a preto sa dnes toľko ľudí uzatvára do seba v presvedčení, že by im nikto nerozumel alebo že nieje bezpečné otvoriť sa a povedať niečo zo svojho vnútra. Ak sme nepoznali záujem v detstve, je ťažké uveriť tomu, že niekoho by predsalen náš vnútorný svet a aj to, čo je v nás jedinečné mohlo zaujímať. A to dokonca aj bez kritiky, hodnotenia a súdenia.


Ako sa však žije v tom uzavretom malom svete, v tej bublinke, v ktorej vedieme vnútorný monológ s pocitom ukrivdenosti a sklamania, že nemá už zmysel hovoriť , pretože by nám nikto aj tak nerozumel?


V minulosti bolo mnoho situácií, v ktorých nám nieže nikto nerozumel, ale nechcel porozumieť. A to je rozdiel. Keď pracujem s presvedčeniami, vždy nachádzam " nikto mi nerozumie". No v skutočnosti je za týmto presvedčením nedostatok záujmu a priestoru na vyjadrenie seba z minulosti, prevažne z detstva. Preto toto presvedčenie nieje pravdivé a stojí za to ho uvoľniť a nahradiť novým , napríklad "o to čo hovorím, je záujem a vyjadrajem sa s ľahkosťou". V podstate viac ako o strach z neporozumenia ide o znovunadobudnutie dôvery, že budeme počutí. S pozornosťou a záujmom.


Rodičia mali veľa práce, málo času, dosť svojich problémov a možno ani nie že nechceli porozumieť, skrátka nebol priestor, ktorý by nám mohli trpezlivo venovať a zaujímať sa o všetko, čím sme prechádzali, čo sme zažívali, cítili, vedeli, chceli, potrebovali alebo aj čo všetko v nás bolo.


Minulosť sa síce zmeniť nedá, ale to čo sa dá, je uvolniť ju, spolu aj so všetkými presvedčeniami, ktoré sa týmito opakovanými zážitkami poukladali do mysle a naučiť myseľ novým - oveľa prospešnejším myšlienkam, ktoré prinášajú slobodu, voľnosť aj sebavyjadrenie sa.


Vieme, že si tvoríme myšlienkami vlastnú realitu. Preto, ak zostaneme "verní" myšlienkam "nikto mi nerozumenie", "nemá význam hovoriť" a zostaneme uzavretí v pocite krivdy, budeme naďalej stretávať ľudí a dostávať sa do situácií, ktoré túto "pravdu mysle" potvrdia. Pretože ono to tak naozaj funguje. Čomu veríme, to sa nám deje.


Vôbec však nejde len o pozitívne afirmovanie. Formulka : "Na čo myslíš, to budeš mať" vôbec neplatí len pre pozitívne mantrovanie "som šťastná/ý, krásna/y, zdravá/ý......."


"Na čo myslíš, to budeš mať" platí úplne rovnako aj pre negatívne "afirmácie", háčik je však v tom, že zatiaľ čo na tie pozitívne sa vedome nastavujeme a nalaďujeme, tie negatívne si brázdia mysľou bez našej kontroly (lebo pochádzajú z podvedomenia a tam si pekne tvoria o sto dvesto). My sme potom rozčarovaní, ako je to možné, že sa nám niečo také "strašné" stalo, keď sa tak poctivo udržiavame v pozitivite.


No presne preto, lebo niekedy máme presvedčenia, o ktorých ani nevieme, že ich vysielame do sveta a tvoríme si tak presne to, čo vlastne nechceme, čo nám nerobí dobre :-).


Keď sa teda vrátim k porozumeniu, každému je možné rozumieť a každému sa zároveň porozumenia môže dostať. Nedostatok porozumenia nieje hlavný problém . Príčinu treba hľadať v nedostatku záujmu, času a priestoru byť vypočutý/á .


Rovnako ako tvorenie reality reagovalo na staré myšlienky vytvárajúce sklamania, zareaguje aj na nové . No po novom tak, že do cesty pošle práve takých ľudí a také situácie, v ktorých je dostatok záujmu, času aj priestoru presne práve na to, čo chceme z nášho vnútra vyjadriť.


Nieje takáto realita príjemnejšia ako ďalej žiť v neporozumení?





10 views0 comments
  • b-facebook