Ak si niečo prajeme, buďme pripravení prijať

Myslím, že všetci sme sa stretli s pocitom, keď niečo veľmi chceme. Na tom, že niečo chceme nieje nič zlé. Ak sa však k tomu chceniu pridruží úpenlivosť, úzkosť a strach že by sme mohli nemať (čokoľvek čo chceme ), tak má chcenie vibráciu nedostatku. Vysielame dohora ako nám niečo chýba, ako nemáme to, čo potrebujeme. Potrebujeme zaplniť prázdno zo strachu, že nieje dosť.

Myslím si, že tento strach všetci dobre poznáme a tento pocit cítiť je v poriadku, pretože keď je, reálne ho cítime. Aj keď si dovolíme cítiť sa i takto, pomôže nám naučiť sa s myšlienkami pracovať aspoň tak, ako sa to v danom momente dá.

Tvoríme si realitu. Keď vysielame s napätím, nervozitou, úzkosťou a strachom to, že niečo veľmi chceme, v skutočnosti vysielame , že to nemáme, že nám to chýba, že máme málo. Vysielame, že chceme, lebo nemáme. Vysielame z pocitu nedostatku. Tým posiľňujeme nedostatok a tvoríme ďaľší nedostatok. Dostaneme ďalšie - nemám.

Čo môže pomôcť ?

Prijať to, že to čo chceme sa nemusí vždy udiať tak, ako chceme my. Áno, je to niekedy ťažké prijať. Keď chceme niekoho / niečo konkrétne a chceme to, čo nám chýba dostať presne od toho človeka, od ktorého my chceme, nami vymysleným spôsobom a presne tak, ako si to naša myseľ vypredstavuje. A ono to od nej neprichádza. Neprichádza to ani tak, ako sme presne my chceli vplyvom nášho chcenia mysľou.

Ak sa však otvoríme možnostiam a naplníme pocitom dostatku, že máme všetko, čo potrebujeme, že je tu pre nás všetkého dosť, ak zostaneme v naplnení láskou zhora, uvoľníme sa. Povolí napätie, povolí úzkosť, zmierní sa strach z nedostatku a energia môže začať voľne prúdiť. Tak sme otvorení PRIJÍMAŤ. Prijímať to, čoho je dostatok.

Keď necháme tak zasahovanie do toho, ako a od koho nám má prísť láska alebo hmotné potreby. Keď v uvoľnení necháme len plynúť, nech sa deje a s vierou byť pripravení PRIJAŤ, aj keby v inej forme ako by sme si my vypredstavovali, všetko čo pre nás Zdroj má môže prísť

.

Je tu pre nás všetko, len my sa niekedy obmedzujeme. A to tým, že mu do toho chceme hovoriť. Hovoriť do toho, ako nám to má dať, ako to má urobiť, od koho, kedy a akým spôsobom. Ak nám to dá inak ako sme si my predstavovali, zasiahneme mysľou a povieme si - toto nieje to, čo som chcel/a. Takto nie. Toto nieje ono. A znova vysielame nemám, chýba mi a s ľútosťou chcem. Tak odmietame to, čo sme si tak priali a Vesmír/Boh/Zdroj nám to poslal. Poslal nám to tak, ako pre nás bolo najlepšie, nie tak ako si to myseľ predstavovala a tak sme NEPRIJALI, čo spôsobilo pretrvanie pocitu nedostatku.

To kvôli čomu zasahujeme do všetkého mysľou, je STRACH. Niečo / niekto nám príde do cesty a my už konštruujeme. Máme minulé zážitky, máme zranenia, máme skúsenosti - v mysli a tie vyhodnocujú podobnosť. Rovno si utvoria scenár ako to určite je a ako to určite bude. Veď už to tak dôverne poznáme. Bojíme sa uvoľniť a nechať všetko plynúť. Strach vytvára konšpirácie, necháva myseľ analyzovať, vyhodnocovať, popierať, odmietať a naše skutky aj reakcie sú hnané myšlienkami z neho vyplývajúcimi.

Až sa nakoniec stane to, čoho sme sa najviac báli. Potvrdí sa nám, čo sme si mysleli, potvrdí sa zranenie. Uzavrieme sa do seba ešte viac, obrníme sa, vystaviame okolo seba hradby strachu pustiť si k sebe niekoho bližšie. Aby nám znova nebolo ublížené.

Teraz si len uvedomme, že každý jeden človek si nesie nejaké zranenia, sklamania, strachy a každý v určitej miere - niekto viac, niekto menej koná podobne. Pri každom novom stretnutí nastúpi skôr či neskôr kontrolór, ktorý všetko vyhodnotí a to skôr ako by mohlo niečo vyjsť. Tak sa k sebe ani nestihneme priblížiť, pretože kto chce ukázať svoju slabosť a zároveň prijať slabosť toho druhého?

Boli sme naučení byť silní, všetko zvládnuť, všetko ustáť. Ukázať , že niekedy niečo aj nezvládame, že máme strach bolo neprijateľné, neatraktívne , slabé. To sa nenosilo.

A tak sa snažíme ukrývať pravdu. Pravdu o pochybnostiach, pravdu o strachu, pravdu o neistote. Aby sme nevyzerali zle.

No keď si predstavíme, že osoba, ku ktorej sa približujeme je na tom úplne rovnako vo svojej mysli, je možné priblížiť sa k sebe autenticky ?

Viem, že je to náročné. Len tak si povedať - dôverujem tomu hore, že je všetkého dostatok a že posiela vždy všetko k nášmu najlepšiemu dobru. Že po toľkých zraneniach sa len tak otvoriť všetkému čo je, ako aj poodhaliť sa druhým a stále sa cítiť v bezpečí a zotrvávať v láske, nenechávať toľko myseľ zasahovať.

Viem, že sa ľahko hovorí, všetci sme na ceste a učíme sa novému. No ak to doteraz nefungovalo po starom - mysľou, strachom a uzatváraním sa , tak možno je čas dať šancu novému spôsobu. Nepoznanému a neprebádanému. Možno riskantnému, no čo ak úspešnému?