• Denisa Eckmannova

Čo býva najčastejším dôvodom rozpadu partnerstiev? Prečo komunikácia zlyháva?

Komunikácia. Povieme si, veď komunikujeme. Áno, rozprávame. Len nakoľko po povrchu a nakoľko do hĺbky?


Nemám teraz na mysli bežnú konverzáciu, srandičkovanie, vtipkovanie alebo rozprávanie sa na spoločné témy, ku ktorým sa vyjadrujeme a nachádzame v nich súlad.


Mám na mysli komunikáciu vtedy, keď nejde o príjemné témy. V situáciách, ktoré sa nás priamo dotýkajú. Niečoho v našom vnútri, čo v nás spúšťa určitý proces, o ktorom druhá strana ani nemusí vedieť. A ani nevie častokrát, pretože buď nepovieme (zo STRACHU z neprijatia, hodnotenia, súdenia, kritiky, odmietnutia a pod. ) alebo nevieme ani sami povedať, čo nás SKUTOČNE trápi. Nemusíme sa v tom dokonca ani sami vedieť vyznať a preto nevieme vyjadriť, čo sa v nás skutočne odohráva. Stretávame sa tak so sklamaním z neporozumenia. Navonok sa hneváme alebo sa cítime ukrivdene, sklamane, rozčarovane....a hovoríme prvé, čo nám príde. No málokrát ide o podstatu toho, čo za tými slovami je skutočne. V hĺbke. Preto niesme zrozumiteľní pre toho, komu slová adresujeme, čo len umocňuje pocit zranenia , ktorý uzatvára človeka ešte viac do seba. Do bublinky, ktorá partnerov vzdiali na míle od seba, pretože aj druhý partner sa so svojím scenárom uzatvorí do svojej bublinky.


Pri párových konzultáciách robím najčastejšie tzv. prekladač. Od jedného k druhému a naopak. Keďže viem, aká je komunikácia a vzájomné porozumenie dôležité pre vzťah, napíšem niekoľko príkladov, ktoré bývajú najčastejšie.


Jeden z partnerov povie, čo ju/ho trápi alebo hnevá - a povie to tak, ako to doma hovorí partnerovi/ke. Väčšinou ide o výčitku toho, čo on/a robí alebo nerobí. Tie slová v ňom/nej však vzbudia pocit nedostatočnosti a preto jeho/jej reakcia nieje taká , akú by chcel/a. Partner/ka počuje totiž nie to, čo je skutočná túžba alebo potreba (pretože to nieje povedané), ale to, v čom partner/ka zlyhal/a. Zareaguje tak späť svojím zranením z pocitu zlyhania - uzatvorením sa do ešte väčšej pasivity alebo hnevom, útekom, únikom. Vytvorí si teda svoju obrannú bublinku, do ktorej sa stiahne.


Inokedy sa stáva, že partner/ka aj chce hovoriť, aj vyjadruje svoje pocity, aj ich hovorí autenticky, ale ten druhý nepočúva. Nechce sa zaoberať pocitmi, považuje ich za slabosť, zbytočnosť a zhadzuje ich dôležitosť tým, že nemajú logické opodstanenie. Opäť sa vytvorí ochranná bublinka zo strachu pred útočením .


Nech je to akokoľvek, proces v partnerstve sa deje vždy obojstranne. Ak si vytvorí ochrannú bublinku jeden, vytvorí si ju aj druhý. Problémom však je, že každý po svojom, každý so svojim vysvetlením, vnímaním, myslením, pocitmi, filtrom na vyhodnocovanie situácií, podľa vlastných presvedčení a skúseností , aj podľa vlastných právd. Tie však vôbec nemusia byť (a málokedy aj sú) totožné s tým, ako sú veci naozaj.


A neporozumenie je na svete, rovnako ako aj vzájomné odcudzenie sa, vzdialenie sa . Citovo, emočne, sexuálne a časom žiaľ niekedy aj fyzicky - rozchodom, rozvodom.


Čo teda pomôže k vzájomnému porozumeniu a následne k vytvoreniu väčšej blízkosti, zo srdca? V skutočnosti presne tej, o ktorú sa partneri vždy snažia, nech to navonok v slovách znie rôznorodo?


  1. Spoznajme seba a svoje vnútro. Porozumejme sebe, svojej hĺbke, svojim myšlienkam a strašiakom v nich. Identifikujme ich u seba, rovnako ako porozumejme aj tomu, čo potrebujeme, čo chceme...na to, aby sme si to vedeli vypýtať. Aby sme o tom vedeli hovoriť, aby sme vedeli vyjadriť autenticky a úprimne, čo sa v nás deje. Aby sme komunikovali podstatu toho, čo potrebujeme bez výčitiek a obviňovania, ktoré nič nevyrieši, len situáciu zhorší.


2. Dovoľme si hovoriť o slabostiach bez strachu z neprijatia, straty, odmietnutia,

kritiky alebo hodnotenia. Naučme sa hovoriť zo svojho vnútra. Dovoľme si otvoriť

sa. V zatvorení, v maskách dokonalosti

a sily neprúdi láska, len myseľ. Nestretla som človeka, ktorý by mi nepovedal, že

nieje citlivý a zraniteľný. Muži aj ženy rovnako. Všetci sme zraniteľní. Všetci sme na

jednej lodi. Tak nájdime v sebe tú skutočnú silu otvoriť sa a prestať sa báť

zraniteľnosti. Ona tu i tak je. S ochranným štítom i bez neho. Ibaže s ochranným

štítom, v maskovaní zraniteľnosti nemôže dôjsť k porozumeniu a blízkosti. Tá sa

bude odohrávať len na úrovni mysle, no nie na úrovni srdca. A tam, kde je len

myseľ, ale srdce zatvorené alebo príliš ohradené stenami strachu pred zranením,

dochádza k vzďaľovaniu sa. K rozdeľovaniu namiesto približovania sa.


3. Počúvajme. Počúvajme srdcom. Nielen hlavou, v ktorej nám idú vlastné filtre o tom

ako by sme my mysleli alebo nemysleli, čo by sme cítili alebo necítili, keby sme boli v

rovnakom rozpoložení. Nemôžeme ani myslieť ani cítiť rovnako ako druhý človek.

Pretože každý píše svoj vlastný príbeh. Pochádzame z nejakých rodín, kultúr, tradícií,

modelov vzťahu, máme rôzne skúsenosti.....to všetko formovalo a formuje naše

presvedčenia, vnímanie, cítenie aj náhľad na život. Nikdy nemôžeme za druhého

vedieť , čo sa v ňom spustilo, ak sa ho niečo dotklo. Vytvorme bezpečný priestor

prijatia a majme trpezlivosť počúvať. Nie len počuť druhého hovoriť a z úrovne mysle

začať dávať rady a poučky. Nie myslieť si, čo by sme urobili alebo cítili my.

Nemôžeme vedieť, čo sa odohráva vo vnútri druhého a aký je prameň jeho

myšlienky alebo pocitu. Môžeme ale súcitiť - počúvať s bdelou pozornosťou a tichou

zúčastnenosťou tak zachytiť esenciu hovoreného. Srdcom.

Bez hodnotenia, bez súdenia, bez "myslenia si svojho". V prijatí, v bezpečí toho, že tá

slabosť, strach, pochybnosť , obava tu môže byť a je to v poriadku.


4. Dovoliť si to navzájom. Hovoriť i počúvať. Obojstranne rovnako a v rovnováhe. S

otvoreným srdcom a blízkosťou v láske je vzájomné porozumenie. A vo vzájomnom

porozumení sú riešenia. Kompromisy aj nové cesty, nové spôsoby možností riešenia

aj nové inšpirácie a vhľady. Stačí sa "len" otvoriť.









30 views0 comments
  • b-facebook